25. 5. 2010
Päťdesiat rokov od amnestie
Nikdy nezabudnem na ten večer 12. mája 1960. Bol som vtedy redaktorom závodného časopisu na Orave a vracal som sa z ružomberskej tlačiarne. Keď som v Kraľovanoch prestupoval na oravskú lokálku, nastúpila spolu so mnou skupina mužov, na ktorých bolo čosi pozoruhodné.
Všetci mali príliš veľké šaty. Všetci boli tichí, a tak bolo dobre počuť, ako sa im čosi gúľa v poloprázdnych kufríkoch. Na každej staničke niekoľkí vystupovali, ostatní sa s nimi mlčky lúčili. Bol spln, a tí muži, kým sedeli vo vlaku, ho mlčky obdivovali.
Zrazu som to pochopil: to, čo sa gúľa v kufríku, je kefka na zuby. Tí muži obdivujú spln aj preto, lebo ho vidia oknom bez mreží. Bola amnestia. Sú to prepustení mukli.
Pocítil som dojatie, o to väčšie, že aj môj otec (hoci ho chorého prepustili už v januári) spadal pod amnestiu.
V ten večer som napísal báseň, ktorá o rok vyšla v mojej prvej zbierke pod zašifrovaným názvom Večerný vozeň, a v roku 1962 v Almanachu Klubu čtenářů pod názvom Amnestovaní.
Zas bolo okno na vyklonenie po pás.
Zas bolo okno na padanie po zem...
*
Tohtoročné Krištáľové krídlo za literatúru a publicistiku je v dobrých rukách - dostal ho Vlado Franc za rozhlasovú reláciu Túto hudbu mám rád.
Škoda však, že médiá nepublikujú aj mená nominantov. Všetka česť Krištáľovému krídlu - v tej kategórii boli ešte nominovaní Pavel Vilikovský a Rudolf Dobiáš.
Rudolf Dobiáš za antológiu Básnici za mrežami. Aj on totiž, ešte ako chlapec odsúdený za nič na 18 rokov, vyšiel z väzenia po ôsmich rokoch na amnestiu, 12. mája 1960.
Už som tu raz o tej amnestii písal:
„Hoci ju mukli prijali - čo mali, chudáci, robiť? - aj tá amnestia bola výsmechom zákona, veď ju vyhlásili nepotrestaní zločinci, ktorí odpúšťali svojim nevinným obetiam zvyšky trestov za nespáchané zločiny."
Nech bola, aká bola, tisíce rodín si v máji tohto roku na ňu spomenú. Zväčša potichu. Skutoční martýri o tom, čo zažili v päťdesiatych rokoch, radšej mlčia. Nechávajú hlučné spomínanie na tých, čo videli Leopoldov len z rýchlika. Na tých, čo im kedysi ukradli život, zdravie, majetok, slobodu, a dnes im kradnú aj ich utrpenie.
Ale taká je už pamäť jedných i druhých. Veď aj Rudo Dobiáš, keď som mu na javisku SND zablahoželal nielen k nominácii, ale aj k 50. výročiu amnestie, zvolal:
„A skutočne! Päťdesiat rokov od amnestie! Celkom som na to zabudol..."
